Slovanský boh

 V slovanských jazykoch sú rovnoznačné výrazy: boh, bog, bůh, bohuš, s oslovením: Pán Boh, Pánbožko, Pánbinko, Pánbičko, Pánbenko, Pán Bek.

Boh sa chápe ako nadprirodzená bytosť, vesmírne bytie, nebepán, nebožiteľ, stelesnenie prírodných síl a základných životných vzťahov, skutočnosť sama o sebe. U Slovanov je slovo boh synonymum slova duch, duchovná bytosť. Boh je všeobecný názov dobrých aj zlých duchov. Boh je všetko čo bolo, je a bude. Z boha všetko vychádza, v ňom všetko trvá a k nemu sa všetko vracia. Boh je len jeden, tak ako je len jedno nebo, jeden vesmír. Boh je jeden a mnohopočetný. Mnohopočetnosť  je prejavom  jedného a toho istého  boha.

V skutočnosti takzvaní „bohovia“ nie sú „bohovia“ v pôvodnom zmysle slova, všetci sú duchmi matky prírody alebo duchmi vesmíru. Všetci tzv. bohovia sú „ramená“ či  nástroje jediného Boha, pomocou ktorých ovláda svet. Ale tieto „ramená“  nie sú pasívne, majú svoju vlastnú funkciu, sú to duchovné bytosti, správne by sme ich mali nazývať „vládca“. Uctievať Boha znamená uctievať všetky duchovné bytosti naraz, vrátane tých zlých. Bohovia sú akože našimi rodičmi a my ich deťmi. Všetkých, čo stvoril boh, sú synovia boží – či už anjeli (duchovia) alebo ľudia, všetci sme dietky božie.( Gn 6: 1-4, Rim 8-4). Živé bytosti sú neoddeliteľnou súčasťou Boha. Živá bytosť je stelesnená duša.

Slovania, ako boží potomkovia, sa neklaňajú pred bohom ako otroci, ale si ho ctia ako svojho príbuzného.

Podľa teológie je Boh najvyššou podstatou vlastniacou najvyššiu myseľ, absolútnu dokonalosť a všemohúcnosť.

Slovo boh (bohoň, bógovec) taktiež znamená žijúcu osobu, remeselníka, vynikajúceho vo svojom obore (napr. zemský boh t.j. pán, kráľ, vládca, majster) ale i nebeského otca. Ten, kto niečo vie, nech je bohom  vo svojom remesle. Učený človek sa má cítiť bohom.

Podľa Velesovej knihy  bo, bog znamená aj deň (24 hod). Staroslovanské slovo den znamenalo len svetelnú časť  dňa. Bo = den + noc.Takže Kupalo bo(g) = kúpeľný deň, Ogne bo = ohybný deň, Daža bo =  slnovratový deň.

Slovania svoje duchovné bytosti väčšinou nestvárňujú. A keď aj, tak ich po obrade spália, hodia do vody alebo zakopajú. Uctievajú sa výrazy, pojmy,  teda slovo a nie sochy či obrazy. Tzv. sochy bohov vo Svantovítovom chráme, či na Kyjevskom pahorku boli zobrazením zverokruhu a slúžili na výpočet dátumu sviatkov.

Slovania boha nezobrazujú, je pre nich nepredstaviteľný, a keď sa im zjaví, tak ako človek: starček, starenka, mládenec, dievka a pod.

Vplyvom okolitých náboženstiev sa však  postupne  formovali a prelínali rôzne obrazy bohov a bohýň ako zvecnenie prírodných síl, ktoré postupne nadobúdali špecifický vzhľad a pomenovanie. 

Pôvodní Slovania  nestavali svätostánky a chrámy svojim duchovným bytostiam, ale obrady robili pri prameňoch, potôčikoch a studničkách s pitnou (živou) vodou, pri stromoch, v lesoch, pri vatrách… Príroda je pre Slovanov najsvätejší boží chrám.

Slovania neprosia vopred svoje božstvo o nič, uctievajú ho a ospevujú, čím ho pobádajú k tomu, aby si plnil svoju funkciu.  Za pomoc, ktorú dostanú, poďakujú a prinesú obetu. Chlieb sa považuje za boží dar a tiež sa bohu prinášal chlieb – bochník ako obeta. Pre Slovanov je  samozrejmosťou, že božstvo pomôže v rámci svojich možností a najmä v rámci spravodlivosti. Dobré duchovné bytosti sa oslovujú za účelom získania pomoci, zlé duchovné bytosti sa oslovujú, aby nepoškodili. Naši predkovia s duchovnými bytosťami vždy našli spoločnú dohodu, dokonca aj s tými najviac škodlivými.

Za každou duchovnou bytosťou stojí určitý vesmírny zákon, vesmírna sila.

Každá časť prírody je oživená duchom, ktorý tú svoju časť spravuje a je za ňu zodpovedný. Pokiaľ spravuje dobre, tak si ho ľudia vážia a nosia mu dary, ak nespravuje dobre, bránia sa proti nemu.

Slovania nemajú panteón bohov, či nejakú hierarchiu. Každá určitá oblasť Slovanov preberala pomenovanie božstiev od okolitých národov, takže z božstiev rovnocenných ( ako sú Perún, Svarog, Svantovít, Zeus, Jupiter, Višňu, Krišna, Dagda atď.) je nemožné vytvoriť hodnoverný panteón, či hierarchiu. Ak niekto vytvoril nejaký panteón, bola to len snaha prirovnať sa k antickým, či hindským božstvám. Vždy to bude len súpis pomenovaní tzv. božstiev: 

– času a období ( ráno, poludnie, deň, noc…, jar, leto…)

-miesta a vecí  (východ, juh.., nebo, podsvetie..,voda, zem, les..)

-javov ( svetlo, tma, blesk, búrka, vietor…)

-pocitov a prejavov (láska, smútok, šťastie, choroba…),

to sú vlastnosti jedného a toho istého  boha, ktoré sa súčasne vyčleňujú a prekrývajú. Každé tzv. božstvo je len špecifickou vlastnosťou toho istého boha – všeboha zvaného aj Hospodin.

Žiadna hierarchia, či panteón vytvorené na akomkoľvek princípe : duálnom ( dobro-zlo, čierne – biele…), trojičnom ( tri formy existencie, tri vrstvy sveta…) štvoritom ( 4 živly, 4 svetové strany, 4 obdobia…) pätoritom, šestoritom atď. nebudú dokonalé. Avšak každá hierarchia božej zložitosti je dobrá, ak prinesie čo len zrnko poznania k pochopeniu božích súvislostí.

Božstvo je bytosť s väčšími možnosťami ako majú obyčajní ľudia,  ktorá komunikuje s ľuďmi pozitívne alebo negatívne,  prináša človeka k novým úrovniam vedomia, nad rámec základných záujmov bežného života.

Každá slovanská duchovná bytosť  má mužský aj ženský princíp, deda a babu napr. Perún – Perunica, Svarog – Svarožica.

Dobrým príkladom protikladných božstiev je ľudová hádanka: Čo je to? Dve božstvá stoja (nebo a zem), dve kráčajú (slnko a mesiac) a dve sa hádajú – svária (deň a noc).

Každé slovanské duchovno môže byť dobré aj zlé, kladné aj záporné, hrejivé aj chladivé, nie je len dobré ako anjel a nie je len zlé ako čert. Víla a zmok môžu aj uškodiť aj pomôcť. Takže každé duchovno (božstvo) má aspoň 4 princípy (stvárnenia): mužský kladný, mužský záporný, ženský kladný, ženský záporný, aby bola zachovaná rovnováha a poriadok, pričom každé stvárnenie (personifikácia) môže mať samostatné pomenovanie a pritom je to stále to isté duchovno (božstvo).

Slovania majú pre základné veci, i v rámci malého regiónu ako je Slovensko, rôzne názvy od rôzneho základu napr.: pšenicu nazývajú obilie, zbožie, zrno, žito, špalda, samopše, tenkel, okrýž. Pre zemiaky sú názvy: ľuľok, brambor, gruľa, krumpľa, bandurka, kartofel, švábka, hľuzovka.

Je samozrejmé, že pre takú základnú podstatu, ako je božstvo, majú Slovania tak isto rôzne pomenovania odvodené od rôzneho základu. Z tohto hľadiska je zrejmé, že pomenovanie toho istého božstva v rámci všetkých Slovanov je úplne, ale úplne rôzne.

Prebratím ponímania božstiev od iných národov sa vlastnosti toho istého duchovna označujú ako sestra alebo brat (napr. Búrka, Meluzína, Víchorica sú sestry vetrov; slnko a mesiac sú bratia a zora ranná a večerná sú ich sestry). Niekde sa označujú oblasti pôsobenia (domény) ako  synovia alebo dcéry božstva, v slovanskom ponímaní je to tá časť, ktorú stvorilo božstvo (napr. Svarog stvoril Dažboga, ktorý je akože jeho syn, stvoril matku Zem, ktorá je akože jeho dcéra, ukul slnko atď.).

Ak sa interpretuje niekde božstvo ako manželka, môže to byť buď ženský princíp (stvárnenie) božstva alebo spolupracujúce božstvo, ktoré vzájomne pôsobia – interagujú. Synchrónne (zosúladene spolupôsobiace) božstvo  sa označuje ako druh a družka. Synchrónne božstvá sú napr. Perún, Svarožič, Lada a Živa.

Prebratím ponímania od iných národov všeobecnejšie pomenovanie božstva sa označuje ako otec alebo matka božstiev, napr. Pohvizd je vládcom všetkých vetrov a teda je otcom južného vetra, severného vetra  atď. a obdobný jeho ženský princíp Veternica je matkou všetkých vetrov. To isté znamená, keď sa povie kráľ vetrov, či kráľovná vetrov, vládca vetrov, či vládkyňa vetrov. Každé synchrónne božstvo má sviatok v každom ročnom období, takže máme jarného Perúna, letného Perúna, jesenného Perúna a zimného Perúna a každý sviatok môže mať samostatné pomenovanie.

Medzi lingvistami, folkloristami, etnografmi, ba  aj v odborných prácach o slovanskej mytológii,  sa pre niektoré pomenovania duchovna používa charakterizácia postáv bez náležitých súvislostí so slovanským duchovnom. Predpokladá sa, že hlavnými dôvodmi zavedenia takýchto „kabinetných“ mytologických obrazov bola túžba výskumníkov vymodelovať slovanskú mytológiu na podobu gréckych alebo rímskych mytologických systémov. A tak boli pomocou nedokonalých vedeckých metód alebo dokonca jednoducho pomocou sfalšovaných zdrojov, obdarené božským statusom „mená“, ktorých postavenie a často samotná existencia sú pochybné.

               Ak sa dnes teším, keď vidím na oblohe slnko, ktoré mi dáva teplo a úrodu a ďakujem bohu za to; ak sa teším tomu, že mesiac v splne mi osvetľuje cestu lesom a ďakujem bohu za to, znamená to, že ich uctievam ako božstvo? Určite nie, a tak isto to chápali aj naši predkovia.

Aj dnes je mnoho ľudí, ktorí sa radi obracajú na horoskopy a veria im. To isté robili aj starí Slovania,  ktorí boli viac zviazaní s prírodou a vedeli čítať z nočnej oblohy, neunikli ich pozornosti zverokruhové znamenia. Dnes tiež nestotožňujeme znamenie barana, býka atď. s nejakými božstvami. Ani starí Slovania ich neuctievali ako božstvá, brali ich ako hotový fakt, i keď ich nazývali inak: Chors, Veles atď. Viaceré pomenovania božstiev vychádzali z kozmologických predstáv vtedajšieho sveta, napr. zemská podpera – Perún, nebeské kolo – Svarog  atď.

               Dnes máme prognostické a meteorologické ústavy a veríme ich predpovediam počasia. Život starých Slovanov bol v úzkom spojení s prírodou a od počasia závisel ich život, teda potrebovali predpovede na  celý rok. A tie vedeli poskytnúť svätyne Svantovíta či Triglava, ktoré ich za úplatu predali tak Slovanovi ako aj Neslovanovi. Keď si dnes vážim výsledky predpovede počasia a spoločenských prieskumov, uctievam tým nejaké božstvo?

               Slovania sa nebránili búraniu tzv. idolov (na pôde ktorých boli potom postavené kostoly), pretože to neboli svätyne božstiev. Svätyňami boli háje, pramene a pod. Bránili sa však premenovávaniu sviatkov a obradných piesní novými importovanými cirkvami, no neubránili sa. Pôvodné slovanské zvyky počas obdobia tzv. christianizácie boli potláčané, prípadne nahradzované cirkevnými pomenovaniami a obradmi, takže sa zachovali len v riedko osídlených a odľahlých, či periférnych častiach jednotlivých regiónov. Neskôr sa začali šíriť v rámci folklórnych festivalov a iných podujatí, až niektoré nadobudli znovu celonárodný charakter napr. vynášanie Moreny, fašiangový sprievod, dožinky a pod.

Hoci sú pôvodné slovanské zvyky prekryté kresťanskými obyčajmi a vplyvmi z iných kultúr, základné presvedčenia zostali nezmenené, pretože v ľudovom povedomí sa nevytesňovali, ale vzájomne dopĺňali.  Cirkvi sa snažili dni slovanských osláv potlačiť, ale nedokázali ľudí od ich konania odradiť, a tak využili slovanské sviatky ich prebraním do svojho liturgického kalendára  a dodali im cirkevnú náplň. Nakoniec v priebehu času sa nahradili pôvodné slovanské postavy a sviatky cirkevnými svätými. A tak slovanskí duchovia naďalej žijú pod rúchom cirkevných svätcov. Aby sa zamedzilo sláveniu slovanských sviatkov, boli staré tradície začlenené do cirkevného liturgického kalendára. Takýmito sviatkami sú napr. Fašiangy (cirkvou dlho zakazované), Vianoce (zimný slnovrat, 25.12.- oslava  narodenia slnka), Veľká noc (sviatky jari a plodnosti), Svätojánske pálenie ohňov (oslava letného slnovratu).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že  pôvodné slovanské zvyky tvoria základnú kostru a formu cirkevných liturgických kalendárov, len cirkev im vtlačila svoj obsah, alebo obsah ponechala a dala im iné meno. Ľudová kultúra a folklór si zachovali veľa starodávnych posolstiev a boli iba povrchne prekryté cirkevníctvom. 

               Záverom: Slovanský Boh je jediný a mnohostný ( jedin i množestven). Kto z pohnútok prestíže nad antickými náboženstvami, aby dokázal, že viera Slovanov nie je menejcenná ako ostatné viery,  alebo z prílišnej horlivosti chce členiť Boha na časti a pomenovávať ich, je neznaboh. Jednotlivé mená božstiev  a duchov sú len pomenovaniami vlastností a prejavov toho istého boha.

               Väčšina pomenovaní božstiev, stelesnených javov a oduševnených vecí, ktoré im ľudia dali, boli založené na metaforách. Avšak  východiskové spojitosti, ku ktorým boli metafory pôvodne pripútané, stratili svoju poetickú podstatu, začali sa vnímať ako jednoduché výrazy a v tejto podobe prešli z jednej generácie na druhú, prežívali celé storočia, putovali medzi kmeňmi a národmi a usadili sa na rôznych miestach. Niektoré zvyky boli nahradené inými, slová dostali nový význam. Obsah pôvodných prejavov sa stal tajným a tajomným. Našou súčasnou úlohou je dekódovať vedomosti, ktoré sme zdedili od našich predkov.

Najlepšie pozná Boha ten, kto vie pochopiť význam  slov: „ Ani neviem, že nepoznám boha.“  Kto uctieva boha, a pritom sa domnieva, že Boh je niečo odlišného, ako on sám, postráda pravé poznanie.

Prezentácia je na