CategoriesČlánky

Slovanská Viera

Viera je rozumovo neodôvodnené presvedčenie, je medzičlánkom medzi nevedomosťou a poznaním. Javy, vymykajúce sa súdobému vedeckému poznaniu, sa vo viere pripisujú pôsobeniu nadprirodzených síl. Viera vychádza  len zo subjektívneho cítenia ľudí.

 Lenže toto subjektívne cítenie sa stalo akosi objektívne. Viera motivuje ľudí prekonať osobný egoizmus, žiť  pre niečo vyššie a významnejšie, než sú oni sami.

Cirkev označuje mýty, ktoré sú mimo sústavy vlastného náboženstva, za povery. Medzi náboženskou vierou a poverou však nie je rozdiel.

Našťastie rad mýtov sa uchoval v ľudovej viere, popri oficiálne prijatých mýtoch do náboženstva.

Náboženstvo je vierovyznanie, forma spoločenského vedomia založená na viere v nadprirodzené bytosti a existenciu nadprirodzeného sveta, na viere v zázraky. Je to odraz prírodných a spoločenských síl v mysliach ľudí.

Kult  (lat. = úcta) je náboženské uctievanie, zbožňovanie, bohoslužobné úkony, bohoslužba. Je to sústava úkonov, ktoré sú prejavom viery. Pozostáva z modlitieb (zariekaní), piesní, obetí, magických úkonov, gest a pod. Uctievajú sa nadprirodzené bytosti a zosnulí predkovia. Do kultu sa preberali  božstvá vládnucej triedy. V čele slovanských kultov vždy boli najmä hospodárske záujmy.

Je názor, že slovanská viera bola v zárodku „poštípaná „ kristianizáciou“ a mohla sa naplno rozvinúť len pod pláštikom kresťanstva. Nie je to celkom správny názor, lebo obe viery sa vyvíjali súčasne a vzájomne sa dopĺňali. Slovanská viera však nenadraďuje človeka nad iné živé tvory (zvieratá, rastliny) ani ho nepodraďuje božstvám ale uznáva vzájomné spolužitie všetkých.

Slovanské pôvodné duchovno nie je slepá viera ale uvedomelé poznávanie.

Slovania sa obracajú na božstvá (velebia božstvá):

slávením – veselým oslavovaním slovom, piesňami a tancami

jasaním, svietením (svätením) – pálením faklí, pochodní, vatier a kahancov

žehnaním (spaľovaním) – pálením slameníkov, pňov, bylín na vykiadzanie

krstením (kúpaním) – polievaním sa vodou

plesaním  – plieskaním dlaňami alebo bičom

láskaním  – ľúbením a milovaním sa mládeže

vďakyvzdaním – ďakovaním za úrodu, jedlo a dary

obetovaním, hodovaním (jedlom – obedovaním) – usporadúvaním hostín

blahoželaním – prianím toho najlepšieho blaha svojim blízkym

chorovodmi  – kolovým tancom

kolísaním, hojdaním – hojdaním sa na lanových hojdačkách alebo prevažovacích hojdačkách, pričom sa obracali na božstvá pozdravom: „Hoja hoj!“, niekde „Hola hej!“.

Oslava slovanských božstiev nie je fanatická viera ale životný štýl.

Slovanská viera nie je umelá. Na rozdiel od umelých medzinárodných náboženstiev nemá žiadneho zakladateľa, hlavného učiteľa a zákonodarcu. Slovanská viera vyjadruje slovanského ducha. Slovanská viera je živel zodpovedajúci nálade slovanskej duše, slovanskému chápaniu sveta a cítenia. Slovanská viera je prorocký cit, žijúci niekde v srdci každého z nás. Z toho vychádza nepochopiteľnosť slovanskej duše, pred ktorou mĺknu neslovanské civilizácie. My Slovania sa rozvíjame podľa svojho vnútorného zákona, ktorý je nepredvídateľný pre cudzincov.

Slovanská viera je spôsob života a smrti zodpovedajúci slovanskému charakteru, slovanskému životnému štýlu.

V iných krajinách ľudia hľadajú šťastie, ale v slovanských krajinách hľadajú Pravdu. Amerika je vzorom pre tých, ktorí nedokážu byť Slovanmi. Preto nás nemajú radi, lebo my sme pre nich stále a trápne napomenutie o ich vlastnej nepodstatnosti. Slovania vedia, že treba rozvíjať svoj talent, tešiť sa z toho, čo človek dokáže a bude šťastný.

Slovanská viera je prírodný zdroj duchovnosti. Neprejavuje sa poslušnosťou v cirkvách, ale ako uvedomelý morálny potenciál.

Slovanská viera  nie je v tom, ako prinášať obete Perúnovi alebo inému božstvu. Je to celostná múdrosť, v ktorej sa spája svetlo rozumu s teplom srdca a dobročinnosťou rúk.

Slovania neboli spokojní s ateizmom, pretože pociťovali duchovnú prázdnotu. Nie sú spokojní ani s celosvetovým náboženstvom či euro-americkými zákonmi, lebo pri nich pociťujú vnútornú neslobodu. Slovania si slobodu najviac vážia, preto nebolo otrokárstvo u Slovanov, hoci vznikli v časoch otrokárstva.

Slovanská viera bráni človeku nechať sa strhnúť do plytkej konzumnej spoločnosti. Núti človeka nájsť seba samého vo vzťahu k morálnemu prvku (láske), etike (neubližovaní si) a estetike (kráse).

Slovanská viera učí človeka, aby sa správal  podľa toho, čo vníma ako správne, dobré a spravodlivé.

Vedie ľudí k tomu, aby boli úctiví, dobrotiví, milosrdní, obetaví, srdeční, spolupatriční, k hosťom prívetiví, vľúdni a pohostinní, aby boli  bez pýchy, pravdovravní bez falše, bez farizejskej spravodlivosti,  bez pochlebovania a ohovárania v reči.

Slovania majú 5 vlastností: ľudskosť, pracovitosť, morálnosť, tvorivosť, veselosť. Lenže nestačí sa narodiť ako Slovan, k slovanstvu sa treba vypracovať, vycibriť v sebe tieto vlastnosti. Sami si musíme vybudovať v sebe ten svoj Velehrad, to za nás nik neurobí. Duchovné Slovanstvo teda nie je vecou národnosti, ale vecou ducha (J. Kráľ).

Niet slovanského nacionalizmu, je len slovanský mravný charakter, vyjadrený heslom: Za rovnosť bohov, za slobodu národov, za bratstvo štátov.

Slovania majú byť bojovníci dobra. Poslaním Slovanov je nebáť sa postaviť zoči – voči pravde, aj keby to ako pálilo, aj keby nám z nej vyschlo v ústach.

Slovanská viera je postavená na rovnováhe vnútornej, duševnej, a vonkajšej, na rovnováhe medzi človekom a prírodou.

Táto viera je prirodzená a nemusíte byť pohanom, aby ste ju zdieľali ako životný štýl. Životný štýl, ktorý  neohrozuje  prírodu, pretože akékoľvek božstvá chápe len ako výsledok prírodných javov.

Novopohanstvo, ktoré sa snaží o návrat ku predkresťanským tradíciám, sa nesmie vyhýbať svojmu včleneniu do moderného sveta. Potrebuje priestory v centrách miest, ktoré sú určené na oslavu božstiev, kam prídu ľudia v bežnom civilnom oblečení. Inak sa samo vyčlení na okraj spoločnosti. Je možné myslieť na zjednotenie, avšak nie s minulým, ale s budúcim.

 Ak duchovno nie je pre človeka ústredným motívom a svetlom jeho života, tak to nie je žiadne duchovno, ale len kratochvíľa.

Vyhľadávajme staré slovanské obyčaje a riekanky, skúmajme ich a vysvetľujme podľa nových poznatkov, podľa vlastného svedomia, lebo v nich je zrozumiteľne vyjavené tajomstvo viery a života. Naše kultúrne bohatstvo, počnúc porekadlami a končiac dramatickou tvorbou, má plnosť ducha.

Neklaňajme sa modlám, ani peniazom. Nevysedávajme zbytočne v chrámoch, pohostinstvách a pred televízorom. Pracovitosťou a učením sa k Bohu najviac priblížime. Uvedomme si, že nevedomosť a lenivosť je Bohom najviac trestaná.

V jazyku Vašich matiek uchovajte slovo na oltári božom. Každý nech rozvíja svoj materinský jazyk a zvyklosti otcov, lebo len tak sa naplní zložitá mozaika božskej pravdy. Nezáleží na tom, akým menom budeš svojho boha nazývať, dôležité je to, aby si sa k nemu obracal jazykom, ktorý Vás naučili matky, vtedy sa budeš obracať priamo na Stvoriteľa.

CategoriesČlánky

Slovanský boh

Slovanský boh

 V slovanských jazykoch sú rovnoznačné výrazy: boh, bog, bůh, bohuš, s oslovením: Pán Boh, Pánbožko, Pánbinko, Pánbičko, Pánbenko, Pán Bek.

Boh sa chápe ako nadprirodzená bytosť, vesmírne bytie, nebepán, nebožiteľ, stelesnenie prírodných síl a základných životných vzťahov, skutočnosť sama o sebe. U Slovanov je slovo boh synonymum slova duch, duchovná bytosť. Boh je všeobecný názov dobrých aj zlých duchov. Boh je všetko čo bolo, je a bude. Z boha všetko vychádza, v ňom všetko trvá a k nemu sa všetko vracia. Boh je len jeden, tak ako je len jedno nebo, jeden vesmír. Boh je jeden a mnohopočetný. Mnohopočetnosť  je prejavom  jedného a toho istého  boha.

V skutočnosti takzvaní „bohovia“ nie sú „bohovia“ v pôvodnom zmysle slova, všetci sú duchmi matky prírody alebo duchmi vesmíru. Všetci tzv. bohovia sú „ramená“ či  nástroje jediného Boha, pomocou ktorých ovláda svet. Ale tieto „ramená“  nie sú pasívne, majú svoju vlastnú funkciu, sú to duchovné bytosti, správne by sme ich mali nazývať „vládca“. Uctievať Boha znamená uctievať všetky duchovné bytosti naraz, vrátane tých zlých. Bohovia sú akože našimi rodičmi a my ich deťmi. Všetkých, čo stvoril boh, sú synovia boží – či už anjeli (duchovia) alebo ľudia, všetci sme dietky božie.( Gn 6: 1-4, Rim 8-4). Živé bytosti sú neoddeliteľnou súčasťou Boha. Živá bytosť je stelesnená duša.

Slovania, ako boží potomkovia, sa neklaňajú pred bohom ako otroci, ale si ho ctia ako svojho príbuzného.

Podľa teológie je Boh najvyššou podstatou vlastniacou najvyššiu myseľ, absolútnu dokonalosť a všemohúcnosť.

Slovo boh (bohoň, bógovec) taktiež znamená žijúcu osobu, remeselníka, vynikajúceho vo svojom obore (napr. zemský boh t.j. pán, kráľ, vládca, majster) ale i nebeského otca. Ten, kto niečo vie, nech je bohom  vo svojom remesle. Učený človek sa má cítiť bohom.

Podľa Velesovej knihy  bo, bog znamená aj deň (24 hod). Staroslovanské slovo den znamenalo len svetelnú časť  dňa. Bo = den + noc.Takže Kupalo bo(g) = kúpeľný deň, Ogne bo = ohybný deň, Daža bo =  slnovratový deň.

Slovania svoje duchovné bytosti väčšinou nestvárňujú. A keď aj, tak ich po obrade spália, hodia do vody alebo zakopajú. Uctievajú sa výrazy, pojmy,  teda slovo a nie sochy či obrazy. Tzv. sochy bohov vo Svantovítovom chráme, či na Kyjevskom pahorku boli zobrazením zverokruhu a slúžili na výpočet dátumu sviatkov.

Slovania boha nezobrazujú, je pre nich nepredstaviteľný, a keď sa im zjaví, tak ako človek: starček, starenka, mládenec, dievka a pod.

Vplyvom okolitých náboženstiev sa však  postupne  formovali a prelínali rôzne obrazy bohov a bohýň ako zvecnenie prírodných síl, ktoré postupne nadobúdali špecifický vzhľad a pomenovanie. 

Pôvodní Slovania  nestavali svätostánky a chrámy svojim duchovným bytostiam, ale obrady robili pri prameňoch, potôčikoch a studničkách s pitnou (živou) vodou, pri stromoch, v lesoch, pri vatrách… Príroda je pre Slovanov najsvätejší boží chrám.

Slovania neprosia vopred svoje božstvo o nič, uctievajú ho a ospevujú, čím ho pobádajú k tomu, aby si plnil svoju funkciu.  Za pomoc, ktorú dostanú, poďakujú a prinesú obetu. Chlieb sa považuje za boží dar a tiež sa bohu prinášal chlieb – bochník ako obeta. Pre Slovanov je  samozrejmosťou, že božstvo pomôže v rámci svojich možností a najmä v rámci spravodlivosti. Dobré duchovné bytosti sa oslovujú za účelom získania pomoci, zlé duchovné bytosti sa oslovujú, aby nepoškodili. Naši predkovia s duchovnými bytosťami vždy našli spoločnú dohodu, dokonca aj s tými najviac škodlivými.

Za každou duchovnou bytosťou stojí určitý vesmírny zákon, vesmírna sila.

Každá časť prírody je oživená duchom, ktorý tú svoju časť spravuje a je za ňu zodpovedný. Pokiaľ spravuje dobre, tak si ho ľudia vážia a nosia mu dary, ak nespravuje dobre, bránia sa proti nemu.

Slovania nemajú panteón bohov, či nejakú hierarchiu. Každá určitá oblasť Slovanov preberala pomenovanie božstiev od okolitých národov, takže z božstiev rovnocenných ( ako sú Perún, Svarog, Svantovít, Zeus, Jupiter, Višňu, Krišna, Dagda atď.) je nemožné vytvoriť hodnoverný panteón, či hierarchiu. Ak niekto vytvoril nejaký panteón, bola to len snaha prirovnať sa k antickým, či hindským božstvám. Vždy to bude len súpis pomenovaní tzv. božstiev: 

– času a období ( ráno, poludnie, deň, noc…, jar, leto…)

-miesta a vecí  (východ, juh.., nebo, podsvetie..,voda, zem, les..)

-javov ( svetlo, tma, blesk, búrka, vietor…)

-pocitov a prejavov (láska, smútok, šťastie, choroba…),

to sú vlastnosti jedného a toho istého  boha, ktoré sa súčasne vyčleňujú a prekrývajú. Každé tzv. božstvo je len špecifickou vlastnosťou toho istého boha – všeboha zvaného aj Hospodin.

Žiadna hierarchia, či panteón vytvorené na akomkoľvek princípe : duálnom ( dobro-zlo, čierne – biele…), trojičnom ( tri formy existencie, tri vrstvy sveta…) štvoritom ( 4 živly, 4 svetové strany, 4 obdobia…) pätoritom, šestoritom atď. nebudú dokonalé. Avšak každá hierarchia božej zložitosti je dobrá, ak prinesie čo len zrnko poznania k pochopeniu božích súvislostí.

Božstvo je bytosť s väčšími možnosťami ako majú obyčajní ľudia,  ktorá komunikuje s ľuďmi pozitívne alebo negatívne,  prináša človeka k novým úrovniam vedomia, nad rámec základných záujmov bežného života.

Každá slovanská duchovná bytosť  má mužský aj ženský princíp, deda a babu napr. Perún – Perunica, Svarog – Svarožica.

Dobrým príkladom protikladných božstiev je ľudová hádanka: Čo je to? Dve božstvá stoja (nebo a zem), dve kráčajú (slnko a mesiac) a dve sa hádajú – svária (deň a noc).

Každé slovanské duchovno môže byť dobré aj zlé, kladné aj záporné, hrejivé aj chladivé, nie je len dobré ako anjel a nie je len zlé ako čert. Víla a zmok môžu aj uškodiť aj pomôcť. Takže každé duchovno (božstvo) má aspoň 4 princípy (stvárnenia): mužský kladný, mužský záporný, ženský kladný, ženský záporný, aby bola zachovaná rovnováha a poriadok, pričom každé stvárnenie (personifikácia) môže mať samostatné pomenovanie a pritom je to stále to isté duchovno (božstvo).

Slovania majú pre základné veci, i v rámci malého regiónu ako je Slovensko, rôzne názvy od rôzneho základu napr.: pšenicu nazývajú obilie, zbožie, zrno, žito, špalda, samopše, tenkel, okrýž. Pre zemiaky sú názvy: ľuľok, brambor, gruľa, krumpľa, bandurka, kartofel, švábka, hľuzovka.

Je samozrejmé, že pre takú základnú podstatu, ako je božstvo, majú Slovania tak isto rôzne pomenovania odvodené od rôzneho základu. Z tohto hľadiska je zrejmé, že pomenovanie toho istého božstva v rámci všetkých Slovanov je úplne, ale úplne rôzne.

Prebratím ponímania božstiev od iných národov sa vlastnosti toho istého duchovna označujú ako sestra alebo brat (napr. Búrka, Meluzína, Víchorica sú sestry vetrov; slnko a mesiac sú bratia a zora ranná a večerná sú ich sestry). Niekde sa označujú oblasti pôsobenia (domény) ako  synovia alebo dcéry božstva, v slovanskom ponímaní je to tá časť, ktorú stvorilo božstvo (napr. Svarog stvoril Dažboga, ktorý je akože jeho syn, stvoril matku Zem, ktorá je akože jeho dcéra, ukul slnko atď.).

Ak sa interpretuje niekde božstvo ako manželka, môže to byť buď ženský princíp (stvárnenie) božstva alebo spolupracujúce božstvo, ktoré vzájomne pôsobia – interagujú. Synchrónne (zosúladene spolupôsobiace) božstvo  sa označuje ako druh a družka. Synchrónne božstvá sú napr. Perún, Svarožič, Lada a Živa.

Prebratím ponímania od iných národov všeobecnejšie pomenovanie božstva sa označuje ako otec alebo matka božstiev, napr. Pohvizd je vládcom všetkých vetrov a teda je otcom južného vetra, severného vetra  atď. a obdobný jeho ženský princíp Veternica je matkou všetkých vetrov. To isté znamená, keď sa povie kráľ vetrov, či kráľovná vetrov, vládca vetrov, či vládkyňa vetrov. Každé synchrónne božstvo má sviatok v každom ročnom období, takže máme jarného Perúna, letného Perúna, jesenného Perúna a zimného Perúna a každý sviatok môže mať samostatné pomenovanie.

Medzi lingvistami, folkloristami, etnografmi, ba  aj v odborných prácach o slovanskej mytológii,  sa pre niektoré pomenovania duchovna používa charakterizácia postáv bez náležitých súvislostí so slovanským duchovnom. Predpokladá sa, že hlavnými dôvodmi zavedenia takýchto „kabinetných“ mytologických obrazov bola túžba výskumníkov vymodelovať slovanskú mytológiu na podobu gréckych alebo rímskych mytologických systémov. A tak boli pomocou nedokonalých vedeckých metód alebo dokonca jednoducho pomocou sfalšovaných zdrojov, obdarené božským statusom „mená“, ktorých postavenie a často samotná existencia sú pochybné.

               Ak sa dnes teším, keď vidím na oblohe slnko, ktoré mi dáva teplo a úrodu a ďakujem bohu za to; ak sa teším tomu, že mesiac v splne mi osvetľuje cestu lesom a ďakujem bohu za to, znamená to, že ich uctievam ako božstvo? Určite nie, a tak isto to chápali aj naši predkovia.

Aj dnes je mnoho ľudí, ktorí sa radi obracajú na horoskopy a veria im. To isté robili aj starí Slovania,  ktorí boli viac zviazaní s prírodou a vedeli čítať z nočnej oblohy, neunikli ich pozornosti zverokruhové znamenia. Dnes tiež nestotožňujeme znamenie barana, býka atď. s nejakými božstvami. Ani starí Slovania ich neuctievali ako božstvá, brali ich ako hotový fakt, i keď ich nazývali inak: Chors, Veles atď. Viaceré pomenovania božstiev vychádzali z kozmologických predstáv vtedajšieho sveta, napr. zemská podpera – Perún, nebeské kolo – Svarog  atď.

               Dnes máme prognostické a meteorologické ústavy a veríme ich predpovediam počasia. Život starých Slovanov bol v úzkom spojení s prírodou a od počasia závisel ich život, teda potrebovali predpovede na  celý rok. A tie vedeli poskytnúť svätyne Svantovíta či Triglava, ktoré ich za úplatu predali tak Slovanovi ako aj Neslovanovi. Keď si dnes vážim výsledky predpovede počasia a spoločenských prieskumov, uctievam tým nejaké božstvo?

               Slovania sa nebránili búraniu tzv. idolov (na pôde ktorých boli potom postavené kostoly), pretože to neboli svätyne božstiev. Svätyňami boli háje, pramene a pod. Bránili sa však premenovávaniu sviatkov a obradných piesní novými importovanými cirkvami, no neubránili sa. Pôvodné slovanské zvyky počas obdobia tzv. christianizácie boli potláčané, prípadne nahradzované cirkevnými pomenovaniami a obradmi, takže sa zachovali len v riedko osídlených a odľahlých, či periférnych častiach jednotlivých regiónov. Neskôr sa začali šíriť v rámci folklórnych festivalov a iných podujatí, až niektoré nadobudli znovu celonárodný charakter napr. vynášanie Moreny, fašiangový sprievod, dožinky a pod.

Hoci sú pôvodné slovanské zvyky prekryté kresťanskými obyčajmi a vplyvmi z iných kultúr, základné presvedčenia zostali nezmenené, pretože v ľudovom povedomí sa nevytesňovali, ale vzájomne dopĺňali.  Cirkvi sa snažili dni slovanských osláv potlačiť, ale nedokázali ľudí od ich konania odradiť, a tak využili slovanské sviatky ich prebraním do svojho liturgického kalendára  a dodali im cirkevnú náplň. Nakoniec v priebehu času sa nahradili pôvodné slovanské postavy a sviatky cirkevnými svätými. A tak slovanskí duchovia naďalej žijú pod rúchom cirkevných svätcov. Aby sa zamedzilo sláveniu slovanských sviatkov, boli staré tradície začlenené do cirkevného liturgického kalendára. Takýmito sviatkami sú napr. Fašiangy (cirkvou dlho zakazované), Vianoce (zimný slnovrat, 25.12.- oslava  narodenia slnka), Veľká noc (sviatky jari a plodnosti), Svätojánske pálenie ohňov (oslava letného slnovratu).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že  pôvodné slovanské zvyky tvoria základnú kostru a formu cirkevných liturgických kalendárov, len cirkev im vtlačila svoj obsah, alebo obsah ponechala a dala im iné meno. Ľudová kultúra a folklór si zachovali veľa starodávnych posolstiev a boli iba povrchne prekryté cirkevníctvom. 

               Záverom: Slovanský Boh je jediný a mnohostný ( jedin i množestven). Kto z pohnútok prestíže nad antickými náboženstvami, aby dokázal, že viera Slovanov nie je menejcenná ako ostatné viery,  alebo z prílišnej horlivosti chce členiť Boha na časti a pomenovávať ich, je neznaboh. Jednotlivé mená božstiev  a duchov sú len pomenovaniami vlastností a prejavov toho istého boha.

               Väčšina pomenovaní božstiev, stelesnených javov a oduševnených vecí, ktoré im ľudia dali, boli založené na metaforách. Avšak  východiskové spojitosti, ku ktorým boli metafory pôvodne pripútané, stratili svoju poetickú podstatu, začali sa vnímať ako jednoduché výrazy a v tejto podobe prešli z jednej generácie na druhú, prežívali celé storočia, putovali medzi kmeňmi a národmi a usadili sa na rôznych miestach. Niektoré zvyky boli nahradené inými, slová dostali nový význam. Obsah pôvodných prejavov sa stal tajným a tajomným. Našou súčasnou úlohou je dekódovať vedomosti, ktoré sme zdedili od našich predkov.

Najlepšie pozná Boha ten, kto vie pochopiť význam  slov: „ Ani neviem, že nepoznám boha.“  Kto uctieva boha, a pritom sa domnieva, že Boh je niečo odlišného, ako on sám, postráda pravé poznanie.

Prezentácia je na

CategoriesČlánky

Slovanská duša

duša

znamená vo všetkých slovanských jazykoch to isté. V češtine a polštine sa povie duše, Zdrobnená forma je duška, dušečka, dušička.

V praslovančine sa píše duš a slovo dušať znamenalo dýchať aj dúchať. Jednoducho ten, kto dýcha má dušu a kto už nedýcha, nemá dušu.

Slovania chápu dušu ako zvláštnu jemnohmotnú ale  beztelesnú podstatu existencie, spojenú s konkrétnou živou bytosťou: rastlinou, zvieraťom alebo osobou, ktorá je v nej prítomná ako akýsi dvojník, prípadne samotný aktívny princíp danej bytosti, skrátka individuálne bytie.  U ľudí je duša súhrn celkovej myšlienkovej činnosti, najmä uvažovanie. Duša je symbolom života. Oživuje telo a je nesmrteľná. S dušou sú spojené sny, halucinácie, mdloba. Oddelenie duše od tela sa nazýva smrť.

Duše si môžeme predstaviť ako tiene ľudí, ktoré prišli o telesnú schránku. Duše zomrelých sa z rôznych príčin, v rôznych obdobiach a v rozmanitých podobách môžu vracať do sveta živých. Vtedy ich nazývame duch, vidina, prízrak, planétnik či mátoha alebo jednoducho stratené duše.  Sú to vždy konkrétne osoby. Sú buď neškodné alebo znamenajú nebezpečenstvo, ale len pre najbližšiu osobu alebo pre osobu, ktorá im v živote ublížila. Niekedy sú vo funkcii ochrannej a pomocnej, ako anjel strážny. Je možno s nimi komunikovať. Verí sa, že počas hlavných sviatkov, ako sú Vianoce, Nový rok, Veľký piatok, Trojičná nedeľa,  Dušičky, sa duše príbuzných vracajú k spoločnému stolu a necháva sa im tanier s príborom a pokrm, aby sa mohli zúčastniť hostiny. Okultnými praktikami sa dajú privolať duše zo záhrobia, ale keď sa to podarí, sú takéto duše nebezpečné.

Slovania dušu stotožňujú so životom, ktorého prítomnosť sa prejavuje dýchaním. Po smrti duša vyletí z tela;  predstavujú si ju v podobe pary, bieleho obláčika, motýľa,  plamienka, bieleho vtáka (holuba) prípadne ako 3 biele holúbky, alebo iného vtáka (lastovička) u zlých ľudí si ju predstavujú ako krkavca, vranu, či jastraba.  Duše zomrelých stúpajú hore nezávisle od toho, či bol človek dobrý alebo zlý. Rovnako ako iné formy existencie ( hmota, pole) je aj duša deliteľná.

Aby mohla duša z tela odísť, otvára sa okno pri skonávaní človeka. Duša sa po smrti ešte nejaký čas (40 dní až 6 týždňov, niekedy aj rok) zdržuje na obľúbených miestach nebožtíka alebo tam, kde má nejaké podlžnosti.  Keď sa duša človeka objavuje ako ohnivý stĺp alebo ohnivý sud, vtedy ju voláme vatrenik,  keď sa objavuje ako plamienok, nazývame ju bludička, svetielka a pod. V tomto čase môžu byť duše ulovené nečistými silami – loviduchmi. Duša je odprevádzaná do záhrobia rôznymi duchovnými sprievodcami. V záhrobí sú duše strážené matkou duší. V rozprávkach môže vodník schovať dušu do hrnčeka.

Jeden človek môže mať aj 2 duše, nazýva sa dvojdušník, vtedy jedna duša môže byť mora, ktorá chodí moriť teda dusiť ľudí v spánku. Každý človek má svoje „druhé ja“, duchovného dvojníka, buď je to anjel strážny alebo čert pokušiteľ, je tieňovým obrazom nášho pravého „ja“, duchovné zrkadlo duše, naše vlastné svedomie. A nočná mora sú vlastne výčitky vlastného svedomia.

Duša je nositeľkou podstaty individuálneho bytia (svojho Ja, ega). Duša sa výrazne prejavuje v srdci – pri náhlych citových prežitkoch vravíme, že nám stisne srdce. Prípadne sa prejavuje pľúcach, že nám zastaví dych. Z toho možno usúdiť, že sídli v časti miechy, ovládajúcej činnosť srdca a pľúc, teda medzi hrudnými stavcami T2 a T3.

Dušu viazanú na hmotné telo (tzv. obal duše) nazývame luz. Zdržuje sa v blízkostí kostí zomrelej bytosti a trúchli nad nimi.

 Narodenie je návrat časti duše mŕtveho človeka na zem. Duša tak získa nový život v novom tele a s novým osudom. Určite ste si všimli, že v ranom detstve deti vidia aj iné duše,  kým nevedia hovoriť, aj si niečo pamätajú z minulého života. Potom, ako sa naučia rozprávať, na to zabudnú.

Duša môže byť v hypnóze ovládaná iným človekom a možno ju poslať na ľubovoľné miesto zeme, do minulosti a budúcnosti. Môže byť po určitú dobu odlúčená od tela aj počas života  napr. v spánku, pri ohnivej zaľúbenosti a počas extázy.

Duch je mužský princíp a duša je ženský princíp mentálneho tela. Muž je viac duch: vôľa, čin, smelosť. Žena je viac duša: prosba, cit, obava.  Žena má lepší prehľad o tajomstvách duše ako muž.  Duša nepodlieha logike (rozumovaniu), je nositeľkou božskej nevedomosti, je nevedomie (podvedomie) a je silnejšia ako duch.

Pojmom duš sa vyjadruje spojenie duše a ducha ako jednota citu a činu.

Duša má 3 mohutnosti:

1. vegetatívnu (výživovú) mohutnosť – usmerňuje rast a výživu tela. Človek môže na základe duševných výkyvov priberať alebo chudnúť.

 Symbolom výživovej mohutnosti duše je slnečný kolovrat ako symbol duchovnej sily

2. animálnu (zmyslovú) mohutnosť – umožňuje spojenie zmyslových orgánov s dušou a zabezpečuje sebavedomie. Symbolom zmyslovej mohutnosti duše je svastika točiaca sa v smere hodinových ručičiek, nazýva sa aj zdielač.

 3. duchovnú mohutnosť – tvorí myšlienky a usmerňuje duševnú činnosť. Symbolom duchovnej mohutnosti je svastika točiaca sa proti smeru hodinových ručičiek, nazýva sa aj duševnik.

Duša sa prejavuje aj ako štyri základné živly: 1. zmyslami ako zem, 2. obrazotvornosťou ako voda, 3.rozumom ako vzduch, 4. prezieravosťou ako  oheň. Inak povedané, duša dáva srdcu tep, krvi teplo, pľúcam kyslík, očiam lesk, skrátka telu život.

 Silnú a slobodnú dušu majú zvieratá, deti, blázni, vedmy a vedomci ale aj ľudia v stave prebudenosti ducha.

Slovania oslavujú dušu na  Deň dušičiek(Zadušnica, Dušičky aj  Dziady). Obradné pečivo na tento deň sa nazýva duše alebo dušičky rôznych tvarov v závislosti od regiónua slúži ako duševný pokrm. V staroslovanskej ľudovej kultúre sviatky duší predkov ( Dziady), sa konali spravidla štyrikrát do roka: na jar  rámci veľkonočných sviatkov, nazývala sa Navský velikdeň, v lete ako Radunica dňa 25.júla, na jeseň ako Zadušnica, ktorá do kresťanskej cirkvi bola prevzatá na deň 2. novembra ako Dušičky až v r. 1006, a v zime v rámci vianočných sviatkov.

Prenesene duša je aj jadro veci, vnútro napr. duša stromu, duša domu, duša stroja, duša huslí, duša lana, duša sveta. Môžeme teda o takýchto predmetoch hovoriť ako o oduševnených veciach. Takže duša napĺňa oduševnením celý svet. Vnútro nafúkané vzduchom napr. pneumatiky vozidiel, lopta, sa tiež nazýva duša. Je to odvodené od slova vzduch, vzdušný. Pneuma po grécky znamená duch. Svoje vedomosti, skúsenosti a pocity človek zapisuje do neživých predmetov, napr. na papier, stenu, skaly, do elektronických zariadení, čím do nich vtláča dušu. Ich čítaním prechádzajú znovu do človeka( a to nezávisle od času, kedy boli napísané), a vyvolávajú v  ňom pocity zapisujúcej osoby. Symboly, obrazy, erby, zástavy sú neživé predmety a dokážu povznášať ducha. Takýmto spôsobom oduševnené neživé predmety aktívne ovplyvňujú osoby a deje. Takže aj neživá hmota má dušu vo forme latentného (utajeného) života.

 V ezoterike je duša totožná s astrálnym telom. Funguje najčastejšie ako energetická formácia oživujúca fyzické telo.

Podľa slovanskej kozmologickej predstavy duša človeka sa prejaví ako hviezdička – iskra nebeského ohňa, ktorú Boh rozsvieti pri narodení dieťaťa na nebi a zhasne ju, keď človek zomrie. Takže koľko je duší na zemi, toľko je hviezd na nebi. Takto Boh dáva očiam iskru, krvi oheň a celému telu životné teplo. Oči sú zrkadlo duše.

Starí Slovania považovali padajúcu hviezdu za stopu zosnulej duše. Z toho vznikla povera, že ak si v tom momente niečo želáme, tak naše želanie cez toto otvorené miesto na nebi sa dostane k Bohu a bude naplnené. Básnici oblohu s hviezdami nazývajú nebeský včelín a dušu nazývajú včielka. Preto sa včely považujú za boží hmyz.

Vlastnosti duše sa prejavujú v slovenskom jazyku nasledovne:

V piesňach a osloveniach sa často objavuje spojenie: duša moja, duša dobrá, drahá duša, živá duša vo význame živá osoba. Hovorí sa, že ak sa niekomu čká, spôsobuje to duša, ktorú niekto spomína.

dušovať sa, zadušiť sa, prisahať : „na moju dušu“,  na dušu sa zaveriť  znamená  potvrdiť pravdu

dúšok je množstvo nápoja vypité na jeden hlt, teda medzi nadýchnutiami; piť plným dúškom znamená piť súčasne s dýchaním

Duša ako sídlo citových prežitkov je vyjadrená v slovných spojeniach: cítiť v duši žiaľ, radosť; raniť dušu niekomu znamená spôsobiť  zármutok; odľahlo mu na duši znamená uľavilo sa mu, uspokojil sa; mať pokoj v duši, mať dušu na svojom mieste znamená byť uspokojený, spokojný; duša mu piští po niečom znamená za niečím vášnivo túži; uraziť niekoho do hĺbky duše znamená veľmi uraziť; prirástlo mi to k duši znamená obľúbil som si to; to vychádza z duše znamená, že je to celkom úprimné;  vyložiť dušu na dlaň znamená  byť celkom úprimný; mať dušu zapálenú za niečo znamená byť nadšený

Duša ako sídlo myšlienok je vyjadrená v slovných spojeniach: mať niečo na duši znamená  myslieť na niečo; vidieť, nahliadnuť niekomu do duše, až na dno duše znamená   vedieť o myšlienkach, úmysloch niekoho; čítať niekomu z duše znamená  vedieť, čo má na mysli, čo zamýšľa; hovorí mi z duše znamená hovorí to,  čo i ja mám na mysli; byť jedno telo a jedna duša znamená  zhodovať sa v činoch a myšlienkach

Duša ako nositeľka života a zdravia je vyjadrená v slovných spojeniach: vypustiť, vydýchnuť dušu, vypľuť dušu znamená umrieť, skonať; vytriasť dušu z niekoho znamená usmrtiť, zabiť; striehnuť niekomu na dušu znamená netrpezlivo čakaťkým umrie; mať dušu na jazyku, na vlásku, na nitke znamená byť blízko smrti, umierať; duša sa ho už ledva drží znamená  je na umretie; duša chodí doň iba spávať znamená je telesne veľmi slabý, chorý; chudobný na duši znamená duševne obmedzený; duševnými chorobami sa nazývajú psychické poruchy, duševné trápenie možno spôsobiť psychickým nátlakom a týraním
Priamy súvis s dýchaním vyjadruje spojenie bežať ako bez duše čo znamená veľmi rýchlo a bez zadýchania sa.

Duša ako nositeľka charakterových vlastností je vyjadrená v slovných spojeniach: má čiernu či hriešnu dušu znamená zlý človek,  zapredať svoju dušu znamená  nečestne konať; upísať svoju dušu čertovi znamená konať zlé skutky; falošná duša je falošný človek,  má čistú dušu znamená dobrý človek, veľkodušný človek znamená šľachetný človek, dal by mu i tú dušu znamená, že  je veľmi žičlivý. Čistá duša sa považuje za ľahkú dušu, hriešna duša sa považuje za ťažkú dušu a spôsobuje ťažkú smrť.

 Duša ako nositeľka podstaty je vyjadrená v slovných spojeniach: vštepiť si do duše znamená  zapamätať si; klásť na dušu znamená zdôrazňovaťdôrazne prikazovať; vravieť, hovoriť niekomu do duše znamená dohovárať, karhať; robiť niečo z duše, z hĺbky duše znamená  robiť zanietene; vliať svoju dušu do niečoho znamená vložiť do nejakej práce všetky osobné kvality;  položiť dušu za niečo znamená obetovať sa za niečorobiť niečo o dušu znamená robiť zo všetkých síl;

duch, duh

lat. spiritus, angl. ghost,

U Slovanov je slovo duch totožné so slovom boh a slovo duchovno je totožné so slovom božstvo. Duchovia sú beztelesné esencie prírodných úkazov alebo ľudských vášní, ktoré majú rôzne zosobnené podoby. Slovanskí duchovia sú dobrí, sú však schopní robiť aj krutosti. Aj bohovia lásky môžu byť zlomyseľní teda zlosynovia. Medzi duchovné bytosti patria božstvá ako všeobecný názov pre dobrých aj zlých duchov,  anjeli ako strážni duchovia  a čerti ako zloduchovia. Symbol duchovnej čistoty a harmónie sa nazýva  duchobor.

Predpokladá sa, že duchovia sa nachádzajú najmä na  určitých miestach, v objektoch alebo pri ľuďoch, s ktorými sa v živote spájali, takže celý svet je zaplnený týmito neviditeľnými bytosťami. V určitých prípadoch môže duch nadobudnúť viditeľnú podobu a vtedy ho nazývame  mátoha, vidina, prízrak, démon. Hmotná napodobnenina ducha sa nazýva fetiš, amulet, talizman, idol.

Z rímskej mytológie boli prevzatí duchovia miest lokálni duchovia (genius Loki)– sú duše ľudí, ktorí boli nespokojní so svojou smrťou, sú trojakého druhu:

1. obete nepotrestaných zločinov; zjavujú sa svojim vrahom tak dlho, až je páchateľ odhalený a potrestaný alebo sami duchovia páchateľa prenasledujú, kým sa neprizná, nezblázni alebo sám nepotrestá

2. duše zabitých, ktorých neprijalo záhrobie a potulujú sa svetom buď v ľudskej alebo zvieracej podobe (pes, vlk, mačka, havran alebo ohavná zvieracia potvora) niektoré z nich musia strašiť dovtedy, kým ich niekto neoslobodí tým, že poďakuje za ich pomoc, odpustí im a pod.

3. duše samovrahov, ktorým bolo zakázané opustiť tento svet

Zo staronordickej mytológie boli prevzatí duchovia elementárni , elementárovia. Sú to duchovia oživujúci ríšu 4 hlavných živlov: gnóm je duch zeme, sylf  je duch vzduchu, undina je duch vody, salamander  je duch ohňa. Do slovanskej mytológie prešli ako kráľ podzemia, kráľ vetrov, kráľ mora, kráľ času. Každá časť prírody je oživená duchom, aj dnes sa hovorí: „steny majú uši“, „stromy, kamene hovoria“ , „ hory majú oči“. Títo duchovia nie sú zaťažení žiadnymi morálnymi normami.

Z filozofických prúdov boli prevzatí duchovia pocitov (emócií), Emócie sú pocity duše. Každý duch emócie má svoj protiklad, príjemný pocit / nepríjemný pocit. Duchov pocitov rozdeľujeme do 3 skupín : 1. radosť, potešenie, šťastie – smútok, žiaľ, nešťastie, 2. ľútosť, súcit – hnev, nenávisť,  3.odvaha, hrdosť – úzkosť, strach.  Každý duch pocitov sa člení na stupne  intenzity: napr.  obava, strach, zdesenie, hrôza

Z modernej doby možno uviesť aj duchov činností, ako napr. duch byrokracie, duch komunikácie, duch zmierenia, duch obratnosti, duch žatvy a pod.

Duchovia mŕtvych odovzdávajú živým pokyny v snoch. Duch je stelesnený tieň alebo zjavená duša osoby. Duchovným zrkadlom duše je naše svedomie.

Medzi Slovanmi pretrváva viera, že duša mŕtveho do 40 dní po smrti blúdi po svete alebo dožíva v blízkosti svojich blízkych ako duch, ktorým môže pomáhať aj ubližovať. Až po tomto čase odchádza do záhrobia. Priveľký smútok a túžba za mŕtvym môže zdržiavať odchod duše do podsvetia, vtedy je duch vždy nepriateľský voči živým.

 Tak ako hmota podlieha vývoju, aj duchovno podlieha vývoju. Semená duchovna v minulosti klíčia v súčasnosti a rastú v budúcnosti.

Merná jednotka ducha je radosť a šťastie.

V ezoterike je duch totožný s mentálnym telom. Existuje ako informačné jadro, ktoré je základom všetkých vlastností ľudskej psychiky.

Významným slovanským duchom je duch predkov rodu (Rod).  Duch predkov rodu jezákladná funkčná jednotka dedičnosti, ktorú dnes nazývame gén. Uctieva sa pri každej rodinnej oslave ako sú narodenie, svadba a pohreb.

Duchov oslavujeme na Sviatok Ducha, ktorý  je 50 dní po Veľkej noci (gréc. pentecoste = päťdesiatnica). Je to oslava ducha predkov rodu. Duch slovanskej spolupatričnosti sa nazýva slavizmus. Duchovné Slovanstvo však nie je vecou národnosti, ale vecou ducha (J. Kráľ).

Sviatkom Ducha končia Turice od r. 33 (Sk 2,1), obrady sa presúvali na najbližšiu  nedeľu, na hroboch sa zapaľovali svetielka (kahance) urobené z vajcových škrupín alebo chlebovej kôrky, naplnené olejom. Do sviatku Ducha môže byť ešte stále chladno, z čoho vzniklo porekadlo: Do Ducha nepúšťaj sa kožucha.

Vlastnosti ducha sa prejavujú v slovenskom  jazyku nasledovne:

Duch ako sídlo vnútorného sveta je vyjadrený v slovných spojeniach: predstaviť si v duchu, smiať sa  duchu, mať bojovného ducha znamená byť odvážnym, klesnúť na duchu znamená stratiť odvahu, byť chudobný duchom znamená byť psychicky obmedzený, dať sa do služieb ducha znamená oddať sa duševnej práci

Duch ako prejav schopností je vyjadrený v slovných spojeniach: mať umeleckého ducha, mať športového ducha, mať obchodného ducha, mať bystrého ducha, je duchovne vyspelejší, Duch ako prejav vedomia je vyjadrený v slovných spojeniach: duch doby, v duchu priateľstva, v duchu zásad, v duchu zákona, vládne jednotný duch, venuje sa duchovnej ceste
Duch ako zosobnenie duše je vyjadrený v slovných spojeniach: lesný duch, duch pohoria, duch rieky, jazera, banský duch, poľný duch, dobrý alebo zlý duch, je posadnutý zlým duchom, chodiť ako duch znamená chodiť potichu, hodina duchov znamená polnoc, duch svätý ako božská osoba Aj perinu , prikrývku na spanie naplnenú páperím, nazývame duchna. Kedysi ľudia v noci nekúrili, aby sa neudusili spalinami z nedokonalého spaľovania. A tak, aby im nebolo chladno, dúchali si pod perinu a z toho vzniklo pomenovanie duchna.   Prezentácia je na https://www.youtube.com/watch?v=Ixcg8hddPxE      
CategoriesČlánky

Pôvod Slovanov

Pôvod Slovanov

O pôvode Slovanov bolo vytvorených viacero teórií, ktoré možno zhrnúť do troch skupín

– migračná teória: Slovania prišli odkiaľsi na dnešné územia

– autochtónna teória: Slovania sa sformovali na území, kde sídlia aj dnes

– enigmatická teória: Slovania vznikli akousi náhlou „záhadnou“ premenou pôvodného obyvateľstva 

V tomto príspevku využijem zjednotenie všetkých uvedených teórií.

V cykle legiend o svätom Grále hrá významnú úlohu Mária Magdaléna. Spája sa s ňou aj etymológia slova Grál – sangraal sa totiž môže chápať dvoma spôsobmi: san graal znamená „svätý kalich“, zatiaľ čo sang raal – „krv kráľovská“. Svätý Grál teda nemusí byť doslova kalichom a môže znamenať jednoducho dedičku kráľovskej krvi – Mária totiž podľa legendy porodila Sáru a Inanu, dcéry Ježiša. Kalich bol odpradávna symbolom Bohyne, a preto Grál sa môže chápať  ako metaforická nádoba s božskou krvou.  

Táto teória bola prvýkrát uverejnená v knihe Svätá krv a Svätý grál od autorov Michaela Baigenta a Richarda Lighta  v roku 1982. 

Svätým grálom, čašou s Kristovou krvou, bola teda samodruhá Maria Magdaléna, teda žena v požehnanom stave a bola budúcou matkou Kristových detí. Veď aj v súčasnosti hovoríme svojim potomkom, že je to naša krv.

Mária Magdaléna bola Galaťanka, teda Keltka, a po vzmŕtvychvstaní Krista, po konflikte s apoštolom Petrom,(čo uvádza Evanjelium podľa Márie),  ušla loďou do Galie , súčasného Francúzska, do dedinky Râ, v súčasnosti zvanej Saintes Maries de la Mer (Sväté Márie z mora). Podľa legendy boli totiž vtedy na lodi tri Márie – Mária Magdaléna, Mária Jakubova, sestra Panny Márie a Mária Salome, matka apoštola Jána.

Mária Magdaléna sa ukryla vo svätyni pri jaskyni La Sainte Baume, kde porodila Ježišových potomkov.

Ježiš Kristus mal ženu a dokonca aj dve deti. Jeho manželkou bola Mária Magdaléna. Tvrdí to profesor Barrie Wilson z Univerzity v Toronte vo svoje knihe: Stratené evanjelium. Odvoláva sa v nej na  rukopis zo starovekého kláštora Svätého Makariusa v Egypte, ktorého pôvod siaha do roku 570. Barrie Wilson je historik náboženstva a špecializuje sa na hnutia v ranom kresťanstve.

 William z Malmesbury v diele „De Antiquitate Glastoniensis Ecclesiae“ (O starobylosti kostola v Glastonbury), popisoval Josefa z Arimateje, toho ktorý uložil telo Ježiša do svojej hrobky,  ako vodcu skupiny  kresťanov, ktorí prišli do Británie v roku  63 n.l., konkrétne doúdolia Avaron (Avalon), súčasnéGlastonbury. Uvedené územie bolo vtedy pod nadvládou Rímskej ríše.Tu Josef postavil prvý chrám, v ktorom bol umiestnený“ sv. Grál“. Príbeh je prevzatý z diela francúzskeho spisovateľaRobert de Boron: Joseph d’Arimathe z 12. storočia.

Zrejme tým sv. Grálom už nebola Mária Magdaléna.

Na konci 15. storočia koloval príbeh, že Josef priniesol do Británie “dve strieborné banky, obsahujúce Kristovu krv“- to boli metaforicky pomenované dcéry Márie Magdalény.

Dcéry Márie Magdalény:Sárá –  v slovanskom folklóre zvaná samodiva (samovila) Deva a Inana – v slovanskom folklóre zvaná rusalka Dana, zdedili po svojej babke vlastnosť: rodiť bez oplodnenia mužom (partenogenézou) a následne to zdedilo aj ich ďalšie ženské potomstvo. Do 4. storočia sa bez oplodnenia mužom rodili samé dievčatá, ( v slovanskom folklóre zvané bohynky, víly a rusalky). Pri každej ovulácii teda porodili.

Samopočatie je možné. Vajíčko pripravené na oplodnenie zvyčajne obsahuje 23 chromozómov. Chromozómy sú pohlavné nosiče. Mužské spermie sú rozdelené do skupín – 23x a 23y. Keď sa xx oplodní, narodí sa dievča, xy – chlapec. A pri samopočatí sa 23 ženských chromozómov začne deliť bez akéhokoľvek oplodnenia. Vo vajíčku tak vzniká 46 chromozómov, ktoré sú potrebné pre nový život. Embryo bude prirodzene ženské. 

V slovanskej mytológii sa uvádza, že víly neustále rodia deti a rodia sa im iba dievčatá, ktoré otehotnejú z rannej rosy a rovnako bohynky od vetra.(A.E.Smirnov: Slavjanskaja mifológija, 1995)

Každé narodené dievča po dosiahnutí sexuálnej dospelosti mohlo porodiť 10 až 20 detí. Výpočtom podľa geometrického radu  sa pri ideálnych podmienkach za 300 rokov mohlo narodiť  približne  230 = cca109 t.j. bilión dievčat. Tieto,  využijúc obchodné rímske cesty, začali zapĺňať územia za hranicou Rímskeho impéria. Aj pri vysokej úmrtnosti to vysoko prevyšuje hustotu súčasného osídlenia.

Nemeckí a maďarskí historici  zastávajú teóriu, že Slovania z etnického hľadiska vznikli akousi náhlou „záhadnou“ premenou pôvodného obyvateľstva v oblastiach, kde sídlia aj dnes resp. osídlili neobývané územie, pretože podľa antického kronikára Strabóna v diele Geographika uvedené územie ešte v 1. storočí bolo obývané Keltmi a Dákmi. V 5.storočí už toto územie  o rozlohe 7 miliónov km2 bolo zaplnené Slovanmi.

Postupne sa zaplnilo karpatské územie a územie medzi Dneprom a Volgou bohynkami, ktoré si našli mužov z pôvodného obyvateľstva a založili slovanské kmene s genetickou haploskupinou R-1a.

Svoje deti učili materinský jazyk slávsky. Toto sa dialo do roku 368, kedy nastalo tzv. „zatmenie mesiačikov“ u víl a rusaliek, teda nastala u nich menopauza. Tento rok sa vo Velesovej knihe nazýva prvým rokom slovanského letopočtu.

Vyššie uvedené územia sa začali nazývať Slávia, grécky Suebia, latinsky Sclavia.

Použijem bibliu ako prorockú knihu. V biblii nazýva Boh otcom  Slávy (Ef 1,17)  a pán Slávy je Kristus (1Kor 2,8), jeho potomkovia budú hovoriť novými jazykmi (Mk16,17).

Vo Velesovej knihe sa Slovania nazývajú synmi matky nebeskej slávy (matyra sva slava), ba aj boží vnuci  (daže boga vnuci). Velesi, otcovia Slovanov, ako mužskí potomkovia víl a rusaliek, sú „synmi zrodenými z krvi umučeného“. Preto sú Slovania pokrvní dediči božského života.

V Slovanských mýtoch (Družina Jarily a Velesa)  sa ako otec víl a rusaliek uvádza Iľm Svarožič (učiteľ nebeského otca syn) a matka Alina Svätogorovna (Galina zo Svätej hory = galilejčanka z Magdaly), čiže Mária Magdaléna. Vnučky rusaliek sa rozliali po ruskej zemi ako biela rieka.

Vnučky Devy a Dany, vo folklóre sú nazývané víly a rusalky, boli veľmi krásne. Ku koncu svojho života však boli škaredé s dlhými prsníkmi, lebo rodili a kojili mnoho detí, od čoho už mali veľmi opotrebované telá a nazývali ich bohynky.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Slovania sú potomkovia dcér Márie Magdalény, ktoré prišli z keltských krajín na súčasné územie Slovanov podľa migračnej teórie. Tu si našli mužov z pôvodného obyvateľstva podľa autochtónnej teórie. Rýchle sa rozmnožili vďaka partenogenéze podľa enigmatickej teórie.

Slovania sú bez dedičného hriechu, lebo vznikli po vykúpení ľudstva Kristom od dedičného hriechu. Slovania, ktorých nazývali Pohania, od prírody robia, čo boží zákon požaduje, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú boží zákon vpísaný vo svojich srdciach (Rim 2,14-15). Boh svoje zákony vloží do ich sŕdc a vpíše im ich do mysle ( Hebr 10,16).

Aj podľa Koránu:“ Medzi tými, ktorých sme stvorili, je národ jeden, ktorý správnou cestou podľa pravdy je vedený a podľa nej spravodlivo jedná“ – Korán 7:180

Správne myšlienky Slovanom vnukne ich slovanské srdce a duša.

Čitateľ nemusí súhlasiť s každým slovom, ale môže tento príspevok použiť ako vhodný katalyzátor na skúmanie svojho vnútra a svojej viery.